Zakleté princezny

Zakleté princezny 4. – Zuzka (SR)

Nedávno mi napsala další zakletá princezna, která si říká Zuzka a jak to tak vypadá, už brzy by mohla být vysvobozená, protože o tom začala přemýšlet. I ona, jako většina z nás, bojovala sama se sebou a snažila se samu sebe přesvědčit, že není tím, kým tuší, že by mohla být…
Já jsem tak drsná, jooo já jsem taaaak drsná! Super! To se mi daří být drsná! Půjdu na vojenskou školu a budu ještě drsnější. Jsem přeci chlap… 🙂
Jo, jasně.
Je ze Slovenska a tady je její osobitý otevřený příběh.
Tyto zpovědi nezkracuji, necenzuruji ani nijak obsahově nebo gramaticky neupravuji a jejich sdělení také nemusí (ale může) být v souladu s mými názory.
Není nic jednoduššího, než se svěřit se vším trápením v naší hlavě i srdci světu a ulevit si.

Příběh 4. – Zuzka (SR)

Ahojte, môj príbeh píšem preto aby som to čo v sebe držím odjakživa dala konečne von a aj preto aby tie z nás ktoré majú možnosť voľby svojej cesty zvolili tú správnu a neurobili hroznú chybu tak ako ja.
Som transsexuálna MTF. V detstve sú moje prvé spomienky spojené s tým že od kedy si pamätám vždy som mala túžbu byť dievčaťom. Jasne si to vybavujem vo veku tak asi tak 10 -12 ročná, keď som využívala chvíľky keď som bol sama doma a obliekala si či už mamine ale sestrine vecičky, z tej doby si pamätám len veľký zmätok aký to vo mne vyvolávalo, nechápala som prečo ma to láka, myslela som si nakoniec že to asi všetci chlapci to skúšajú, tak tajne ako ja a že majú také sny že sú dievčaťom. Už v tej dobe som si však začala vytvárať svoj vnútorný svet, svet fantázií, a prežívanie a vôbec všetko som to v sebe uzamkla, najprv nevedome no neskôr, keď som sa zorientovala a zistila že predsa len moje túžby nie sú “celkom normálne” som sa uzatvorila celkom.
Vždy som sa rada hrala s dievčatami na domácnosť, varenie, a tak ale vždy som v tej hre bola, žiaľ, chlapcom, dospelí ma považovali za takého veľmi milého a dobrého chlapca, aspoň také posudky si pamätám. Neskôr v puberte keď mi začalo dochádzať že som asi iná než ostatní moji spolužiaci a vôbec ľudia, tak sa ten zmätok ešte zväčšil, stále som ale dúfala že sa tie pocity stratia a ja budem v súlade s mojim telom, ale viac som dúfala sa stane nejaký zázrak a stanem sa dievčaťom . Predstavovala som si že budem unesená a vychovávaná ako poslušné dievčatko, budem sa hrať s kamarátkami s bábikami v krásnych šatách… No mala som aj bežné chlapčenské záujmy ako rybárčenie, prírodu, a tak. Musím povedať že čo sa týka sexuality tak som ju vnímala veľmi okrajovo, dievčatá sa mi páčili výzorovo ale nespájali sa s tým žiadne predstavy sexuálne, a to isté platilo i o chlapcoch. Vôbec som nemala potrebu skúmania svojej sexuality, akosi som ju nevnímala, netušila som že penis je i na niečo iné ako na cikanie.
V tej dobe som mala málo priestoru na to prezliecť sa pretože som bola na vojenskej škole od svojich štrnástich rokov. Nechápala úplne jasne, prečo som sa tam vlastne prihlásila /páčili sa mi uniformy a bavili ma vojnové filmy-tak to boli základné dôvody/, až neskôr keď som si to tak vnútorne analyzovala tak som si ujasnila že to bola vlastne snaha potvrdiť svoju mužnosť a také iracionálne presvedčenie že sa tam “vyliečim”, že zo mňa spravia chlapa. Veď rozhodovať sa v trinástich rokoch kedy bol ten môj zmätok veľmi veľký nebolo ľahké.
Nič takého sa nestalo, pocity boli stále intenzívnejšie a keď som mala šestnásť kúpila som si prvé ženské vecičky, bolo to v zásielkovom obchode, dlhú nočnú košielku a negližé /krásne trblietavé a jemnučké/. Večer keď sme sa uložili spať som sa pod paplónom prezliekla do košielky a bolo mi krásne. Nikdy na to nikto neprišiel i keď riziko tu bolo, veď na izbe sme boli šiesti, Iné možnosti na prezliekanie som nemala, iba tu a tam doma na prázdninách. Je pravdou že v tej dobe ma vzrušovalo keď som sa obliekla ako žena, mne ale vadilo že mi to stojí, nikdy som tak neonanovala, nevedela som si to predstaviť. Neskôr sa pocit priameho vzrušenia vytratil, zostali iba veľmi príjemné pocity keď som mohla byť na chvíľku aspoň trošku ženou.
Po skončení školy som išla na vysokú, tiež vojenskú školu, tam bola situácia podobná. Zmenila sa mi i postava, testosterón otrávil moje telo a maskulinizácia ma od môjho tela vzdaľovala, začala som ho neznášať. Moja sexualita v tomto období bola taká nejasná, nevedela som si predstaviť nič ani zo ženou ani s mužom, keď som si vo fantázii prehrávala takéto situácie je pravda že keď som si predstavila že by som bola s mužom v mojom mužskom tele tak sa mi to protivilo. Ale ani zo ženami ma nelákalo sa stýkať sexuálne. Ani vtedy som nikdy neonanovala.
V roku 1990 som odišla s armády a vrátila sa domov, v tej dobe som využila každú chvíľočku keď som bola sama a bola som ženou. I v tej dobe som mávala depresívne stavy ale stále som snívala a to mi pomáhalo žiť. Musím povedať že napriek príjemným pocitom keď som sa prezliekla som sa nerada dívala do zrkadla pretože nesúlad medzi mužským výzorom a ženským oblečením sa mi nepáčil. V tej dobe už som s útžkovitých informácií v tlači, televízii a podobne pozlepovala to že som transsexuálna ale boli to iba veľmi kusé poznatky, túžila som byť ženou no dokázala som to skryť, pretože som netušila že sa pohlavie dá zmeniť, jednoducho informácie v tej dobe neboli také dostupné ako dnes.
Dnes keď sa pozerám naspäť tak ma veľmi mrzí že som v tej dobe nemala dosť informácií o tom ako by sa dala moja situácia riešiť a vyhľadať lekára som sa bála kvôli strachu z výsmechu, odsúdenia a tak. Veď keď som počúvala názory ľudí na homosexuálov a lesby tak som si dokázala predstaviť čo by čakalo mňa. Navyše som nechcela urobiť “hanbu” mojej rodine a blízkym, to mi bránilo robiť akékoľvek verejné kroky k riešeniu mojej situácie /obrovská chyba s obrovskými dôsledkami/. Slovenská spoločnosť je dosť homofóbna i v súčasnosti a transrodového človeka vie pochopiť či tolerovať iba malá časť ľudí.

Snažila som sa žiť normálny život ako muž, začala som učiť na škole/aspoň feminné povolanie/. Postupne som našla partiu ľudí s ktorými so chodila na výlety, turistiku a tak a tam som stretla i svoju manželku. Neviem ako sa to stalo ale naozaj som sa do nej zamilovala /milujem ju stále, síce inak ako vtedy ale veľmi a o to je moja situácia ťažšia/ a v tej dobe mám pocit že i moja transsexualita ustúpila veľmi do pozadia a z toho som mylne vyvodila že vďaka láske sa to postupne vytratí a ja budem tým čo odo mňa očakáva okolie i vnútorne. /Navyše som veľmi túžila mať deti a sama som si ich urobiť nemohla./

Chvíľku to tak bolo aj keď úprimne musím priznať že kdesi vzadu som stále cítila tú potrebu, túžbu byť ženou. Po určitom čase sa tie pocity opäť začali vynárať no v návale povinností, /mali sme už dve dcéry/ nebolo veľa času aby som sa venovala sama sebe, no vždy keď som bola sama som sa zasa stávala ženou. Situácia sa dosť zmenila príchodom internetu, tam som postupne preštudovala všetko čo sa dalo ohľadne transsexuality a zmeny pohlavia, no nikdy som si nevedela predstaviť že by som opustila svoju rodinu a blízkych kvôli tomu a navyše som už mala tridsaťosem rokov, aj keď tá túžba bola obrovská. Tak som si vytvorila kompenzačné mechanizmy čo bolo to občasné prezliekanie, na internete som mala ženský nick pod ktorým som vystupovala vo virtuálnom priestore ako žena, to bolo veľmi príjemné. A je pravdou že tým že sa moja sexualita prebudila, na čom má hlavnú zásluhu moja manželka /prvý krát som sa dotkla svojho penisu so sexuálnym úmyslom ako dvadsaťsedem ročná/, kompenzovala som si tú potrebu byť ženou sebaukájaním, kedy som vo svojej fantázii bola ženou, mojím partnerom bol vždy vysnívaný dominantný muž čo by ma viedol….
Toto mi dlho pomáhalo i keď som vedela že je to len chabá náhražka. V tejto dobe som sa už celkom poznala, vedela som že v mužskom tele by som nikdy nedokázala mať sex s mužom aj keď jeden pokus som mala, a rovnako viem to že ak by som bola v tele ženskom preferovala by som mužov, ako by to bolo v takom prípade zo ženami to neviem ale myslím si že by ma sexuálne nepriťahovali, viem že v tom zohrávajú úlohu i hormóny. No napriek tomu že to i vtedy bola to veľká psychická záťaž no dokázala som to ustáť. Túžba po ženskej úlohe v spoločnosti i v sexe však bola stála, silná a nestrácala sa, stále som sa zmietala v bludnom kruhu.
Situácia sa dramaticky zmenila po tom čo moja manželka túžila ešte po dieťati, a ja som jej to chcela dopriať, no náš chlapček sa narodil predčasne a nechcem rozoberať podrobnosti. Má diagnúzu DMO, kvadruparetický syndróm, epilepsiu a je psycho-motoricky retardovaný. Práve od tej doby žijem v zlom sne, naviac , aj keď je to paradoxné tak som v práci dosiahla povýšenie do vedúcej funkcie a to je ďalšia psychická záťaž pretože sa necítim dosť silná na to /naopak túžim sa o niekoho oprieť, byť aj slabá a citlivá, submisívna… /, no vzala som to kvôli peniazom, určite si viete predstaviť čo stojí liečba a rehabilitácia synčeka, ďalšie dve deti na školách, manželka iba s príspevkom na opatrovanie.
Rovnako na priestor pre seba nie je akosi čas a pravdupovediac nemám rada keď vidím ženské veci na svojom mužskom tele, neviem či to chápete, ale ten rozpor je neznesiteľný, to ochlpenie, mužské proporcie a na tom niečo pekné, to ma odpudzuje. Keď som skúšala čosi manželke veľmi opatrne naznačiť a to tak že som si oholila všetko ochlpenie a že by som sa tak chcela holiť stále, tak mi povedala že sa jej to nepáči a že čo ma to napadlo, nedokázala som povedať pravdu. Tá situácia je naozaj ťažká a ja si myslím že ak by nebolo týchto okolností zo synčekom a náročnou prácou kde ja musím byť tá silná, dokázala by som svoju transsexualitu /v záujme udržať rodinu/ zvládnuť a kompenzovať ale teraz ma to zráža na kolená, teda mám ten pocit že to už neustojím a nevidím východisko, každodenné povinnosti ma úplne vyčerpávajú a keď prídem domov som ako vyhasnutá a to musím hrať úlohu manžela, otca, muža, vidieť svoje postihnuté dieťa, hľadať silu pracovať ešte i s ním. Každé riešenie mojej situácie za týchto podmienok je jednoducho zlé. No radšej končím, aspoň som si trošička vyliala dušičku.
Prosím Vás všetky, poučte sa z môjho príbehu, čas nič nevylieči a nezahojí, ak neurobíte kroky k zmene sami tak to za Vás neurobí nikto, dnes je veľa informácií a i možností na naozajstné riešenie, ak to neurobíte čaká Vás iba utrpenie, depresie, pretvárka…
Ak by ste mi chceli niečo napísať či sa spýtať tak môj email je: transzuzka@azet.sk
(C) Zuzka
Psát Zuzce můžete, ale prosím o slušné vzkazy, nejsme ve válce…

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.